Mám za sebou niekoľko rôznych vzťahov s rôznymi ľuďmi, zažila som si rôzne situácie. Nemám veľmi sebavedomie, necítim sa „dosť dobrá“, aby som dokázala zvládať život (tam bude asi príčina vo vzťahu s matkou). Mám viac ako tridsať a už som sa stihla vydať aj rozviesť. Rozchod s bývalým manželom pre mňa bol šok, odvtedy nejako nedokážem cítiť k partnerom niečo silnejšie ako „mať rád“. Naposledy som lásku cítila k manželovi. Mám teraz pár mesiacov partnera, ktorý chcel, aby som sa k nemu nasťahovala. Tak sa to stalo. Bývala som u rodičov a brala som ako vyslobodenie, že sa môžem odsťahovať k nemu.

Lenže.. partner je o viac ako desať rokov starší, nemá žiadnu kariéru, býva v mestskom byte, musela som mu pomôcť s hľadaním práce a teraz som mesiac ťahala zo svojich peňazí a ešte si odo mňa požičal peniaze na gauč, aby sme mali na čom spať. Od jeho rodiny viem, že vždy chvíľu pracuje, potom je dlhodobo na neschopnosti, potom si zase hľadá prácu a takto stále dookola. Jednoducho nejako prepláva bez cieľa životom, hlavne aby sa veľmi nenadrel. Stále sa vyhovára, že mu nie je dobre, niečo ho bolí a podobne. Sama viem, čo dokáže psychika, snažila som sa to s ním riešiť z tejto stránky a vcítiť sa, ale mám pocit, že nejde o chorobu.

Skôr je jednoducho len lenivý. Jeho stredobod sveta je gauč a počítač. Stále leží pri počítači (ani nesedí, jednoducho leží), hrá hry alebo sleduje youtubery alebo prechádza Facebook a sleduje seriály. Keď ho nechám, je schopný sa tomu venovať od doby, čo vstane, až do hlbokej noci. Keď som s ním začala, žil v totálnom chlieve. Upratala som mu celý byt, vyhádzala množstvo odpadkov a nepotrebných vecí, dala tomu trošku rád. Hovoril, že je rád, ale nemám pocit, že by sa chcel podieľať na údržbe bytu. Chodím do práce, takže by som ocenila, keby tú ruku k dielu aspoň občas aspoň v niečom priložil. Jediné, čo robí, je, že varí, pretože to ma nebaví, kým jeho áno. Inak je všetko na mne.